ZDIEĽAME TO, ČO ŽIJEME

VEDIEŤ, ČO ŽIJEME

ŽIŤ, ČO ZDIEĽAME

pre všetkých, ktorí chcú

alebo

Blog z nedeľného streamu 1/02   /Dôvera/

Séria: Aký kostol chceme byť. Téma: Kostol dôvery 2/1.

Minulý týždeň sme hovorili o súcite. Čo súcit je a ako Boh prináša riešenie do ľudskej situácie. Súcit by sa mal, ak mi dovolíte tento výraz, zhmotniť. Nie iba v pekných slovách, ale predovšetkým skutkom. Bola by škoda milovať iba slovom.

A dnes otvárame druhú tému. Kostol Dôvery. Je to zaujímavá, ale náročná téma. Pretože dôvera práve tak ako súcit, ostane iba abstraktným vznešeným slovom, ak ju naším životom nepotvrdíme.

Ak chcete vedieť ako, ostante s nami. O chvíľu sme späť.

Práve sme sa dívali na klip z filmu Veľký Šoumen. Vy, ktorí tento film nepoznáte, krátko vám opíšem čo sa stalo. Hlavný hrdina zradil dôveru svojich “priateľov”. Využil skupinu ľudí, ktorých sa vtedajšia spoločnosť bála a štítila kvôli ich inakosti. Urobil s nimi veľkú svetoznámu šou. Zatiaľ, čo si mysleli, že konečne našli niekoho, kto ich prijal a bude ich mať rád, P.T. Barnum myslel hlavne na seba. Ako túto šou a týchto ľudí využiť, aby sa dostal na svoje vysnívané spoločenské miesto. Patriť k aristokratickej smotánke, ktorá sa na týchto “iných” ľudí dívala s pohŕdaním. Keď sa ukázalo, že sa za svojich “zverencov” v skutočnosti hanbí aj on, veľmi ich to ranilo. A takto to vždy začína. Dôvera je zasiahnutá a zranená. Srdce krváca.

Skúsme si všimnúť prosím, že vždy v dejinách sa nájde skupina ľudí, ktorá sa cíti nadradená od inej skupiny. Mohla to byť napr. rasová segregácia, náboženské elitárstvo, alebo aj obyčajné detské vystatovanie typu: Vy máte iba škodu fábiu, ale my máme mercedes.

A potom je tu aj druhá skupina na opačnom spektrometri. Tí tzv. Horší, akoby ich niekto bral ako ľudí  “B”kategórie. Spomínate si na film Titanic? Ako chodili psov z prvej triedy venčiť na paluby tých nižších tried?  Asi viete, čo mám na mysli. Toto kastovanie so sebou často prináša zranenie. Čo ďalej ?

Ocitáme sa na križovatke. Ako budeme na zranenie a zradu dôvery reagovať?  Pretože dôvera je predpoklad, že niekto bude jednať podľa očakávaní predošlých skúseností alebo v našom záujme. Ak sa však dôvera naštrbí zlou skúsenosťou môžeme sa vybrať na cestu týchto dvoch extrémov.

Prvý extrém v sekularizme nazývame Hrošia Koža alebo zatvrdnutie srdca. Tento klip to veľmi dobre znázornil. Nebudem sa ti ospravedlňovať za to aký som. Zatvrdím svoje srdce, aby si ma už viac nemohol zraniť. Ako sa spieva v refréne, keď ma aj tie najostrejšie slová chcú bodnúť, pošlem na nich povodeň. Chceme sa chrániť pred bolesťou, ktorá prichádza zo zradou. A tak si staviame naše opevnené mestá alebo ulity. Tento extrém spôsobuje neschopnosť milovať Božím spôsobom a v konečnom dôsledku osamelosť a izoláciu vo vzťahoch.

Druhý extrém je presne opačný. Prejavuje sa ako promiskuita. V sociologickom chápaní týmto slovom vyjadrujeme časté striedanie partnerov. Ale promiskuita je vlastne premiešanie sa. Ako to vyjadriť. Predstavme si Izrael v starej zmluve. Bol oddelený Hospodinovi a dostal príkaz, aby si muži nebrali ženy z okolitých národov. Prečo? Pretože viera a uctievanie v jediného živého a pravého Boha sa nedala zmiešať s vierou a uctievaním bohov pohanských národov. Musíme si dať pozor, aby sme mi ako Kostolňa neupadla to týchto extrémov. Vždy nás niekto odmietne a zraní. Nemôžeme si vytvoriť exkluzívnu cirkev, ktorá si zatvorí srdce pred ľuďmi. Vytvorí akési elitárstvo. A tiež nemôžeme upadnúť do promiskuity len, aby sme sa zapáčili svetu. Jeden môj nový priateľ povedal niečo krásne. Veľmi ma to zasiahlo. Pán Ježiš nikdy neprikázal svojej neveste vyzliecť si biele rúcho a vziať si minisukňu, aby bola atraktívnejšou pre ľudí a svet. Nechceme sa ponúkať inému ženíchovi okrem Krista. Nechceme ľudí viesť ku Kristovi spôsobom, že si oblečieme minisukňu a budeme na námestiach kričať. Poďte, v kostole je predsa zábava, vôbec nie je taký nudný ako si myslíte. Môžeme vyslať nesprávny signál ako niektoré zo žien, ktoré  boli mužmi nakoniec zneužité. Niekedy premýšľam, či chcem radšej viesť ľudí ku Kristovi, alebo Krista k ľuďom. Ak už byť na námestí, tak volať: Všetci,ktorí sme smädní a obtiažení. Poďme ku Kristovi. On nám dá napiť a dá nám odpočinutie. Ak už má byť niekto atraktívny, tak nech je to radšej  Kristus. Vďaka za to, že ON sám to nechce.

Modlím sa, aby sme do týchto extrémov neupadli. Chceme byť vyváženym kostolom so zdravím a biblickým učením. Určite sa nepovyšujeme nad inými. Inak by sme boli rovankí ako tá skupina Aristokratov. A to nechceme. Tak ako každá rodina má svoju špeciálnu “voňu”, aj my máme  smerovanie, ktorému veríme.

Každý človek zlyháva. Každý človek už niekoho zranil, alebo bol sám zranený. Všimnime si deti. Akú majú voči rodičom dôveru však? Je to krásne,  ale keď rastú táto dôvera sa často u detí vytráca. Prečo? Kvôli zraneniam z detstva. Ako rastú a zažijú prvé zranenia a zrady, začínajú sa podvedome chrániť a dávajú hranice dôvere. U nás doma sa to učíme robiť takto. Ak zraníme naše dcérky, plačeme s nimi, prosíme ich odpustenie a uistíme ich o našej láske k nim. Večer, keď sa potom spolu modlíme, vyznáme tento hriech Bohu, aby videli náš príklad ako reagovať, keď urobia chybu a niekoho zrania. Je to nádherné, keď sa bolesť uzdraví a dôvera obnoví.

Viem, že existuje úslovie. Dôvera sa buduje roky a v okamihu sa stratí. Prial by som si, aby sme mali tak silné a zakorenené vzťahy, že ani víchrica zlyhaní ich nevykorení. Žial, nie vždy je tomu tak. Mnohokrát vzťahy, ktoré sú založené na výkone a nie milosrdenstve, počítajú dlh dôvery.

Ako? Predstavme si pre ilustráciu, ako nás niekto zranil a zradil našu dôveru. Možno ťa ohovoril, možno ťa oklamal,nedodržal slovo,  povedal tvoje tajomstvo alebo nebodaj ťa podviedol. Bolí to však? Často plačeme, keď nás nikto nevidí. Ako sme zareagovali? Ten, kto nás zranil vytvorí si u nás tzv. dlh dôvery. Odpustili sme mu ten dlh? Vyžadovali sme od neho, nech nám ho splatí?  Častokrát som sa ja sám nezachoval správne. Cítil som bolesť zo zranenia a chcel som, aby ten dotyčný vedel, čo mi spôsobil. Možno to poznáš. Možno si tiež chcel, aby cítil bolesť. Vzal som do rúk opraty pomsty, aj keď viem, že tá patrí Bohu. Dostal som sa na pozíciu akéhosi sudcu, ktorý bude previnilca “trestať” za jeho zlyhanie. Každý trestáme inak. Niekto bude trucovať a prestane rozprávať, iný povie presne mierenú uštipačnú poznámku, alebo napíše sofistikovaný verejný koment. Trestal si aj ty už niekedy niekoho v pozícii sudcu? Bol previnilec držaný v tvojom väzení a čakal či mu udelíš milosť alebo ho ešte budeš trápiť? Ako si sa cítil TY, keď si zlyhal a druhý ťa posadil do “emocionálneho väzenia” a manipuloval tebou? Sú to všetko náročné otázky. Dôvera je pre vzťah dôležitá. A vzťahy sú zložité. Aj milosrdenstvo je vo vzťahu dôležité.

Dnes sme hovorili o reakciách na bolesť, ktorá prichádza rozbitím dôvery skrze zranenia.

A keďže je táto téma obsiahla a nedokážeme ju v 20 minútach obsiahnuť, Budúci týždeň sa skúsime pozrieť na to ako sa dôvera môže obnoviť. Skúsime  to perspektívou Božieho Slova, ktoré je svetlom našim cestám. Tiež Vám poviem akú máme s manželkou dohodu resp. Zmluvu.

Ďakujeme Vám, že ste dnes boli s nami.